The Wild One

Oh, Wild One
You cannot be tamed
No rules can bound you
No walls can hold you
From your heartbeat
From your destiny

You are the wind
You are the fire
You are the sea
The restless desire
The unbound soul
Flowing forever everywhere

Both a blessing and a curse to meet
The One that will change
Our lives forever
And save us when reborn
The Trickster One
The Cernunnos One
The Phoenix One

You cannot be kept in place
Unmoving and calm
For your nature is Nature
And free like a bird
You will always be

You cannot tame a wild bird
Nor a mystic One
Even though you love him
You cannot take him home
And say him what to do
It will hurt you both
Madly..
You can love him forever
But his fiery beak will tear your soul

Therefore..
Oh, Wild One
With tears in my eyes
And blessings from my heart
I need to set you free
Spread your wings
And fly away
Back home where you belong
Back into eternity..

Kiran

Dieťa moje,
umrelo si skôr než ja
Ako malé zrnko svetla odvial Ťa vietor času
Možno však prídeš zas
A rozhodneš sa ostať v mojom lone,
uzrieť svetlo sveta

Zatiaľ Ti zasadím strom
Nech svet vie, že ho Tvoja duša aspoň na chvíľu navštívila
Nech všetkým prináša radosť a plody Života,
dlhšie než naše fyzické telá,
ktoré sú tiež len malými zrnkami oproti večnosti

A keď sa raz vrátiš
A spoznáš tento strom
Nech Ti je pripomenutím nesmrteľnosti Tvojej duše a našej lásky
Tak ako všetkým
Nech Tvoje uvedomenie rozžiari celý svet
A zaženie všetku temnotu

Footprints of the Goddess

In India, we created a little Art-Project where each painting contained authentic woman footprints, to make them more aware of their connection with the Divine. Each painting contained a Poem as well, to explain the deeper meaning of the painting´s symbolism.

We do not have all the Photos yet but at least, I can share the Poems with you.

I am the Universe / Power of the Goddess
Sofia

Within me, there is Power
To create new Worlds
To give birth to new Stars
To give birth to new Life
I am the Sacred Womb
Through which Creation happens
I am the Universe

I walked the Path / I passed the Labyrinth
Olena

I walked the Path
The Path of the Ancients
The Path of Light
The Path of my Heart
I passed the Labyrinth
To become Whole

Tree of Life / My Roots are Everywhere
Rieka

I am All
And I am sacred
I am Creation
I am the Fountain
I am the Tree
Rooted deeply in Life
And because there is only Life
My roots are Everywhere

Starchild / Divine Origin
Nina

The Stars bore me
And as every Parent
They guide me on my Path
Therefore I am never alone
Because the whole Universe
Is always within me
And I dance
Joyfully
With all Creation
Aware of my Divine Origin

Path to the Source / Becoming One
Magdala

The Source within me
Is calling me
To be reborn
Fully
In the Light of my Heart
That my Soul
Can reach its full Potential
And become One with All

The Brightest Sun / Devi
Rashmi

I will always be your Sun
The One
That will lead you out of your Darkness
Your brightest Devi
My Light will cover your Soul
My Heart will become your Home
And my Body will become
A fertile Ground for our most sacred Dreams

Awareness of the Goddess / Wisdom
Oksana

I am aware in my every Step
Conscious of the Goddess within
I am connected
To my Path
Every End is a new Beginning
I am the Path
Because I see Sacredness in All
Every Step is right
Bringing Joy and Light
That is my Wisdom

We are One / Eternal Flowers
Aisha

We are One
When we walk the Path of Creation
When we open our Eyes to see
The Beauty behind
We see
That we are all Connected
And made of Eternal Flowers

Manifesto of Love / Divine Sparks of the Infinite (A humble tribute to Ars Poetica 2016 and to my beloved)

I love Love
I love to love
And Love is loving me back

Love is sacred
Love is the essence
Love is the reason why we are born
The reason why we live
And why we die
Only to be reborn again

To be able to perceive
And be in the sacredness of the All
Holiness of our Souls
Holy in the Whole
Whole and full of Light

Lifting each other higher
With the divine sparks of the Infinite
Enlightening our perception
Setting up fires in our sacred hearts
Pouring Light into our material bodies
To make them transcend all boundaries
Transcend time and space
Transcend everything that is keeping us from being who we are

To connect
Recollect
Or just remember all the connections
With each other
Because we are One
One uni-verse
One rhythm

To love even more
To become Love
To reach our full potential
To become infinite
And immortal

That our hearts
Connect with the Self
Because each One of us is a part of the Self
That is divine
Immortal
And forever present

Love is the only essence of immortality
It does not ask
It does not judge
It is like a mountain spring from which we all can drink
In which we all can bathe
No matter who we are
From which dimension we come from
If we want to bathe in its waters
Be lit by its fire
It has no limits or boundaries
It just comes
To anybody
Anytime

And blesses us with the sacred madness
Of those who beat and burn
Whose hearts beat and burn
Whose souls beat and burn
Of those who invite muses
Of those who are penetrated by the divine
The madmen, the poets, the artists and the Saints
The wholy Ones

who just want to make you whole again
who want to see humanity in its full divinity
who want to see you cry from being blessed with life and love
who want to see real connections
who want to see you singing your sacred chants
you dancing your sacred dances
you living your sacred life
who want to feel love
in all of you
beating

who want you to transcend yourselves
who want to unite all the souls
in sacred unity

because that is Eden
the state of absolute interconnection
elevated Eros
Hieros Gamos
the state of the Absolute

do not ignore the divine sparks!
those are your unborn dreams
that are willing to manifest
that is the voice of your soul
howling for its completeness
for the sacred

for your-Self

for Love
for loving each other
for being in Love
for being loved
for us to connect
for making this world beautiful again
for keeping it whole and holy
for keeping you whole and holy
for keeping us all whole and holy!

All came into existence because of Love
To find the way how to love itself
And to be(come) One again
To be(come) Love in its living presence
To reach all its infinite possibilities
In any moment of its existence

So let us all become
Who we really are
Divine beings in Eternity
Divine manifestations of Love
Living emanations of Light
Bringing each other home
Let us unite!

Let yourself to love!
Let yourself to be blessed with divine!
Let yourself to reach your full potential!
Let yourself to be untamed!
Wild for who you really are
Wild for being a-love!

Invite your soul
Invite Love to penetrate you
in its full sacredness

Love yourself
Love all the other selves
Love the Self in all creation.
Love. Love.. Love!

Love is light.
So let yourself to be enlightened!

...

Only through Love
We become immortal

Marrying our opposite selves
We become One

We are All One
In One Love.

The Poem of Life

universe
you inverse

you in verse

Zranenie

Čakám na deň, kedy mi srdce prestane krvácať,
kedy sa opäť plne nadýchnem,
pocítim teplo a uvidím opäť farby,
pozriem slnku do očí a dušu moju naplní nežná radosť z bytia.
Dnes mi je priateľom smútok
a nepriateľom čas.

Sny

Pokiaľ v ne úprimne veríš,
splnia sa.

Semiačka myšlienok vždy vyklíčia,
pokiaľ je v nich zárodok Slnka,
ktoré nerobí rozdiely.

Nahota

Čo je nahota?
Ktorý je ten stav, keď je človek naozaj nahý?
Nahé telo, či nahý duch?

Pozeráme sa do očí
(naše duše už dávno vedia)
a sme nahejší než nahí,
obnažení láskou,
ktorá z nás vyzlieka..
Všetko.

Všetko, čo nám nie je vlastné.
Všetko, do čoho sa skrývame,
za čím sa skrývame
a za čím nás naučili skrývať sa.

Niet väčší boj ega.
Niet väčší boj pre konzervu ega,
ktorá sa snaží roky rokúce
držať pod pokrievkou
najkrajšie dary človečenstva.

Úprimné bytie a úprimné dary srdca,
ktoré sú každej bytosti vlastné.

Keď človek odhalí srdce,
je naozaj nahý.

Nahý vo večnosti,
lebo nahota je šat počiatku aj konca.

...

Míľovými krokmi sa blíži k prvopočiatku ten,
kto pochopí,
že sa nemusí hanbiť
za úprimné tiahnutia vlastnej duše.

Spoveď Magdalény (Naveky)

Som poškvrnené počatie

a vínna Magdaléna,
čo roznáša svoju škvrnu
po cudzích plachtách
s nádejou oduchovnenia
tejto fyzickej hmoty,
len občasne sa stanem,
viac hmotou
ako duchom
a prinášam len ťažkosti

zbesilá krv
a divoké srdce,
namiesto posvätenia,
trhajú jemnocitné vlákna
medzi ľudmi
a prsty brnkajú,
na príliš krehké struny,
ktoré sa napätím
a praskaním špirál
zarezávajú do srdca
ako ostrie noža,
jedovaté šípy,
aby naopak,
učili mňa o posvätnosti všetkého,
posvätnosti celku

a otvárajú srdce
ešte väčšej láske,
nech je akokoľvek
nahé a krvavé,
hlavné je,
že cítim ako bije,
kedy bije a kedy bičuje

zmývam zo seba,
kúsky večných škvŕn
trpkými besmi a slzami,
prechádzam ohňom,
aby som mohla
objať zhorený strom
a vdýchnuť mu,
prečistená,
Nový Život
s plodmi bez škvŕn,
aké už zrodí,
len to najčistejšie srdce.

Lebo to je to,
na čom mi v tomto Živote najviac záleží.
Láska je to jediné,
pre čo by som horela a umierala naveky.

Jednoduchý vhľad

Keď niekoho milujete, vidíte také krásy jeho duše, že tie tienisté stránky sú úplne nepodstatné. Pozerať sa na svet očami lásky je totižto nachádzať všade svetlo. Lebo láska je ako svetlo. Láska je oheň, zažnutá svieca, pochodeň Tvorstva. Všetko, čo žije, nosí v sebe jej iskru.

Čokoľvek teda, čo budete milovať, prežiarite. Láskou dopomôžete človeku prekonať jeho vnútornú tmu.

Ak budete milovať seba, bude sa diať to isté. Postupne prežiarite všetky svoje tmavé kúty a hĺbky. Čím viac ich bude, tým bude všetko jasnejšie.

Preto je tak podstatné milovať.
Preto je láska doslova podstatná.

List
Keď na Teba svieti Slnko,
buď ako list stromu
- teš sa každou jednou bunkou,
že v Tebe ožíva Tvoja prirodzená tvorivá sila.

Nevieš, ako sa list stromu teší?

Sleduj ho,
všetky jeho krištáľové odlesky,
keď na neho dopadá slnečný lúč.


Ranná káva
Zamiešaj kávu
a sleduj univerzum.

Hrdličky

Dve hrdličky zvítali sa
pod rastúcim kosákom mesiaca
v košatých tieňoch stromov
medzi budovami kombinátu
polomŕtvi ľudia stoja na zastávke
vnorení do systémových zkľúčení
nemajúc čas na vnímanie úprimného hrdlenia
nemajúc čas na bytie so sebou samým

volanie prapodstaty
je len ďaleké volanie v duši
rovnako neurčité
ako ich úprimné túžby.

Ako na počiatku

Mám chuť si roztrhať hruď hlasom
vyrvať z nej všetky klamstvá
vybrať všetky kamene
všetky tŕne a čiernu smolu

pokľaknúť na kolená
nadýchnuť sa
pozrieť do zrkadla večnosti
a vidieť len čisté srdce.

Nahé.

Také, aké bolo v momente počatia
v momente kedy zaznel jeho prvý tón
stať sa jeho večnou rezonanciou

nechať sa viesť svetom,
v ktorom nie sú hranice
v ktorom prebýva len pravda.

Odhodiť všetko, čo mi nepatrí
čo mi nadiktovala spoločnosť
čo som si nadiktovala sama
precítiť svoje pravé ja

čisté

a jednoducho byť.

Pri Strome

Nechcem nič iné,
len úprimne milovať,
naho a láskyplne
pred Tebou stáť.

S dušou obnaženou
a otvorenými očami
prijať Ťa celou svojou hĺbkou
a precítiť tak výšiny.

Povzniesť sa nad všetko,
nech existuje len láska!
nech nám zo sŕdc vyklíči,
v tej najčistejšej podobe!

..a pri jej žiarivom strome,
milovať sa, naveky.

Zrkadlenie

Prečo vidím v mojich očiach Tvoje?
Oči, v ktorých prebýva krása
nepoškvrnený prales večnosti

životodarný oheň
divoké tvorenie
hĺbka bytia
čistá láska

Stále vidím Tvoje oči..
prepojenie vnútorných svetov,
zrkadlenie Jedného

moje srdce obmýva nekonečný oceán lásky
plávame v ňom ruka v ruke,
naplno odovzdaní prítomnosti..

Na okraji hmloviny..

Pamätám sa na to, ako sa rodí Život. Stála som na okraji hmloviny a videla nekonečne veľa trblietajúcich sa živých svetelných čiastočiek preplývať nežne do čiastočiek hmoty, prachu hviezd. Nádherne tancovali. Nebol to však tanec extatický. Bol to práveže tanec tak láskyplný a jemný - tak prirodzene chaoticko organický - ako keď vidíte ladne padať snehové vločky a vašu dušu naplní absolútny pokoj ..možno pocítite len jemné šimranie v končekoch prstov. Všetko sa vznášalo a ladne preplývalo, vždy však len jedno s jedným, záblesk svetla so zrnkom hmoty. Miriady fertílnych iskričiek sa zábleskovito vnárali do hviezdnej hmly a započínali tak svoju životnú púť. Vnímala som pritom tú nekonečnú radosť bytia a prítomnosť absolútnej lásky, bytia k životu. Okolo tohto miesta zrodu bolo len čisté, potentné nič.

Today´s Insight (One Love)

I am ok to say that Nature is my Mother because she is. As well as Spirit, Universe or whatever names you give to the immaterial transcendental substance, is my Father. We couldn´t live without them. Because Spirit gets to know himself through matter. Every Idea comes to her physical manifestation this way and has the full opportunity to come to its fulfilment.

We get to know Spirit through our bodies. If we haven´t had them we wouldn´t be able to gain any experience. At least in the world we live in. I do not know about other worlds but it this we live in it is so. Through experience we gain knowledge, we learn, we experience our depths and heights, physical, spiritual or whatever, they are all deeply interconnected. Because everything you see is One. Somewhere beneath, all life emanates from one Source. It is like a mirror and thus eternity was created, one beautiful, everlasting eternity, mirroring all thought of Spirit.

The same way our thoughts come to life in reality. It is a system so beautiful and complex that one cannot feel anything but absolute gratitude for being alive and having the opportunity to be a part of whole Creation, through his creation. Because you know, you are all Spirit, in the depths of your eyes and hearts, you are all one Spirit.

This is what comes to me, naturally, therefore I am full of respect to any other manifestations of Spirit. And I do not say that I belong to any certain religion because Spirit is in every single one. Just interpreted in different cultural contexts, associations and symbols – which too have the same geometrical basis. Because if one once sees the Truth it is the same in all because there´s only One.

What is a pity that people mostly only repeat what has been said and do not want to see or understand by themselves. Everyone can. Everyone who wants to see.

Will see.

Everyone for himself. Because everything is hidden in man. (underneath the Flames of Transformation). If you try, you do not have to abandon your teachings, you will only gain a different and more complex level of seeing behind, what is written behind the words, what is hidden behind the images. Say to yourself that you want to see the Truth and if you are ready it will come to you.

Maybe in a dream, maybe in a form of a wild flower, touch it, with your heart and let it flow.

The world will teach you and Love is the best teacher. It is the essence of the world, the reason why Creation happened, is happening and will happen. It will strip you naked – of all your dispositions and inabilities, of all your fears – you will face them to realize that there is only Love. And it is the strongest Force which makes all seeds grow and all flowers bloom.

Its seed is hidden in you, buried deeply in the soil of your body, ready to sprout if you take care of it properly.

You will become a Tree.

Rooted in mother Nature, crowned with father Spirit.

Predspev.

kreslím okolo seba ohnivý kruh,
moje nahé telo pokropuje dážď,
prstami na nohách preciťujem spojenie so zemou
a dýcham hlboko

pravideľným rytmom

očakávam jasný duše spev

vnáram sa do černe svojich očí,
prapôvodnej divokosti zreníc,
primordiálnych koreňov ničoty,
nahého absolútna,
aby som naplno precítila
svojej duše jas.

Poézia prírody.

plátam platany

.

poletujem povetrím

pomaly

.

povznesená

.

prekrásnou panorámou
pestrofarebnej palety prírody
podolí, púští, pohorí

.

plná

.

poetických

panenských pocitov

.

poláskam prvosienky, púpavy

.

prekračujem paradigmy, pravidlá
plynúci priestor

.

prehĺtam plameň

.

pokojne

.

predávam prsia pôde

.

pripravená poznať plnosť pravdy.

Vinohrady

Dnešná prechádzka mala výnimočné čaro. Vždy sa nechávam len tak viesť ako by som sa aj úmyselne chcela strácať, zároveň viem, že každá cesta ma dovedie na miesto kde nájdem niečo, čo moju dušu poteší.. a nemám pritom žiadne očakávania. Rada sa nechávam prekvapiť, lebo nikdy neviem, čo mi prinesie. Začal padať teplý letný dážď len čo som vykročila z domu. Zbadajúc kvapky na zemi, vynorila sa mi konvenčná myšlienka, že či by som sa nemala vrátiť radšej domov. Ale nie. Dážď. To bolo presne to, čo moja duša potrebovala a bolo mi úplne jedno, či premoknem do nitky alebo nie. Srdce ma volalo do prírody a duša potrebovala očistu - a čo lepšie zmýva človečie neduhy než dážď – samozrejme symbolicky, ale je pravda, že som sa vydala na túto cestu, lebo som potrebovala vyvliecť svoju myseľ z okov ťažkých a zväzujúcich myšlienok. Rozprestrieť ich v prírode, pretriediť, umyť a ponechať si tie, ktoré sú zbavené nánosu očakávania či iných tríznivých pocitov.

Najhoršie je na človeku, že veľakrát sa už sám trestá za niečo, čo ešte ani nespravil, smúti za tým, čo ešte ani neodišlo a strávi more času štrukturalizovaním svojho života, presne ako kedysi mechanici, ktorí chceli do detailu vyskladať šktruktúru celého sveta, aby mohli všetko predpovedať a nič ich nemohlo prekvapiť. Tak ale svet, ani život nefunguje. Na živote je krásne to, že je nádherne organický a aj keď má určité stále šktrukturálne paterny, či konštanty a určité zákony, všetko mu to dovoľuje vyvíjať sa chaoticky, inak povedané deterministicko-nedeterministicky. Smer sa môže zmeniť v každom jednom bode určenia. A ten bod zmeny sa veľakrát nedá predvídať, pramení z momentálneho rozhodnutia samotného človeka. Veľa z nás ani nevie, že môže taký bod mať. Keď si ho však stanoví, zistí, že sa veci začnú vyvíjať inými smermi. Začne sa v ňom zrazu prebúdzať život a duch si s radosťou povie, že no konečne.

Istoty, ktoré človek pokladal sa samozrejmé, sa začnú rúcať a človek je konfrontovaný sám so sebou. Nie s tým, čo si o sebe myslel, či nahováral, ale sám so sebou. Lebo sa rozhodol a sám si určil svoj bod, tým pádom fraktál jeho života mení smer. A čím viac sa niekedy človek dostáva do svojho stredu, tým bývajú tieto zmeny radikálnejšie a rýchlejšie. To bol aj dôvod, prečo som si potrebovala pretriediť myšlienky. Našla som v sebe ešte veľmi veľa harabúrd z minulosti, ktoré zbytočne ťažili, veľa vecí a štruktúr v ktorých som žila v minulosti. Znova vyplávali na povrch a ja som potrebovala zistiť, či sa s nimi ešte stotožňujem, alebo nie. Ako som veľa z nich nechala prejsť cez seba, zistila som, že je na čase nechať ich rozplynúť. Poslúžili v mojom živote, aby som sa stala tým, kým som teraz ale dokážem už na ne nahliadať aj z výšky a prídu mi niekedy až komické. Vydala som sa teda za tým, čo moju duša potrebovala. Ľahkosť. Nič neštrukturalizovať a len sa nechať viesť momentálnymi rozhodnutiami o tom, či sa vydám na cestu naľavo, napravo alebo sa rozhodnem predierať húštinou.

Pôvodný plán bol ísť do lesa, ale rozhodla som sa nakoniec pre vinohrady. Všade navôkol bolo nádherne cítiť vôňu vhlkej zeme a letných kvetov. Moje telo občasne pokropoval teplý letný dážď. Stúpajúc vyššie som objavila černičie a vynorila sa mi krásna asociácia z destva, vlastne jedna z mála, ktorá sa mi z detstva s touto časťou Bratislavy spája, ako sme na Žabom Majeri mali záhradu a všade navôkol rástli černice, ktorými sme sa veselo kŕmili. Bola som ešte veľmi malá. Potom si už pamätám len ako som sa kúpala vo farebnom nafukovacom kanoe a ako sme zo zemiakov oberali mandelinky a vymýšľali sme si okolo toho vtipné príbehy. Toľko k černiciam, boli veľmi chutné. Sledujúc okolité porasty mi zrak potom padol na maličký strapček hrozna, ktorý priam ostýchavo z neho vykúkal. Zaliala ma radosť. A vlastne, čo aj iné by som mohla koncom júla v oblasti vinohradov čakať? Len bohužiaľ, som to nikdy predtým nezažila, keďže som väčšinu svojho života strávila ako panelákové, či mestské dieťa. Aj keď som od rána do večera brázdila lužné lesy a poznala všetky všetky mokrade, druhy a mená jašteríc, hadov, žiab a iných tvorov, či rastlín sa tam vyskytujúcich, obyčajné hrozno tam nikdy nebolo. Hrozno som poznala vždy len v sprostredkovanej forme, či už z obchodu alebo neskôr aj v mnohých a bujarých tekutých formách. Nikdy na mňa takto vykúkal ešte nevyzretý malý strapček a spôsobilo mi to naozaj neuveriteľnú radosť. A to som ani netušila na koľko ďalších takýchto krás natrafím ďalším stúpaním na hor, kde sa už rozprestierajú naozajstné vinice.

Idúc cestou necestou som sa zastavila na fasáde, kde sa na viničoch hompáľali už krásne biele trsy hrozna a na ďalšej, na ktorú som zablúdila, nádherné červené trsy. Pri tých som strávila hodnú chvíľu, lebo pohľad na ne ma naozaj prebudil z mojich dovtedajších myšlienok a vychutnávala som si len prítomnosť daného okamžiku a údiv. Ako dokáže byť príroda krásna!

Niektoré trsy už vyzerali aj vyzreto, veľa z nich však sa ešte len vyfarbovalo, všetky však boli pokropené tým nežným teplým dažďom, takže vyzerali nádherne šťavnato. Bol to pohľad ako pre bohov a cítila som obrovskú vďaku prírode za to, že vie poskytnúť tak prekrásne dary. Samozrejme mi zišli na um aj druhotné produkty a vychutnávanie si slniečkom presiaknutého viniča v tekutej forme tiež čičíkalo moju fantáziu :) Nechala som sa unášať touto krásou a blúdila medzi viničom až dokiaľ sme sa navzájom nevyplašili so skrývajúcou sa bažanťou samičkou. Posunula som sa teda vo svojom blúdení ďalej.

Vôňa okolia bola čarovná a dážď mal stále tú istú intenzitu a teplotu, po mojej pravici začalo vykúkať oranžovo zlatisté slnko, mierne zahalené jemným závojom oblakov. Ušúľala som si cigaretu a vychutnávala atmosféru. V tú chvíľu sa vo mne prebrali myšlienky, ktoré som sa chystala pretriediť. Ako roj komárov ma prepadli desiatky otázok, že ako ďalej. Vydýchla som dym a začala schádzať dole kopcom. Čo to len riešim? Prosila som prírodu, či mi nemôže dať nejaký náznak. A dala.

Schádzajúc kamenistou cestou som vyplašila motýľa, malého zlatistého motýľa, ktorý začal poletoval kade tade po ceste. Keď sa ocitol v patričnej diaľke, zišiel mi na um jeden citát, od Salvatora Dalího. „Láska je ako motýľ. Čím viac ho zaženieš, tým viac ti uniká, ale keď ho necháš voľne lietať, sadne na teba, keď to najmenej čakáš.“ Tak som si len tak sadla a pozerala na to, ako motýľ poletuje. Keď som si myslela, že zmizol, vynoril sa mi z poza chrbta a začal mi šibrinkovať pred tvárou. Potom znovu odletel a ako som sa zdvíhala, párkrát na mňa zosadol. Cítila som sa priam poctená. Letel potom vpred, ja som kúsok šla za ním a on sa znovu pristavil a zosadol na mňa. Znova odletel a ja som sa začala kráčať smerom nadol k rázcestiu, pričom ja som sa vydala smerom na pravo, motýľ zosadol na ľavú cestu, mával krídlami a sŕkal vodu zo zeme. To sú presne tie rázcestia. Vedela som ale, že by nemalo zmysel chodiť za motýľom, lebo on je na svojej správnej ceste a je tak šťastný, lebo si žije svoju motýliu pravdu a ja som sa vydala zas tou svojou cestou.

To je aj to najpodstatnejšie na láske. Nechať ju voľne lietať. Nechať každého žiť si svoju pravdu, ísť svojou cestou, aj keď príde rázcestie. Lapať lásku nemá zmysel, lebo takisto ako ten motýľ stratí všetky svoje farby a nakoniec, neschopná už lietať (povznášať), zhynie. Takto aspoň človek vie, že niekde poletuje, prípadne na vás môže znovu zosadnúť ale čo je to najkrajšie, že aj tak vám už podarovala to najvzácnejšie, čo sa len dá, tým, že na vás vôbec zosadla - svoju prítomnosť. A to sú momenty, ktoré sú niekedy viac než život, respektíve v človeku prebudia všetok život, čo sa len dá a posunú ho na ceste, aby mohol zistiť, kým v skutočnosti je.

Dážď stále padal a ja som išla ďalej. Čistejšia a vďačná za to, čím ma život doteraz obdaroval. Za černice, hrozno, motýľov, dážď, vôňu letných kvetov či ďalšieho bažanta, ktorého som postretla cestou domov.