Keď človek pocíti krásu, je to ako keby sa znova narodil.. prvý krát sa nadýchol.. a vnímal podstatu niečoho hlbšieho čo je v ňom zakorenené od počiatku.. Vtedy pochopí, čo je to mať dušu.
Privádzame na svet nových ľudí aby sme im ukázali krásy tohto sveta, život sám, často krát im však namiesto toho zanechávame iba bolesť a túžbu z tohto sveta odísť a nikdy viac sa nevrátiť.
Lebo za to, že sme zabudli, že máme žiť im ich dušu berieme. Hráme sa s atrapami, ilúziami toho, čo pokladáme za reálne, ako herci, svoje pasáže opakujeme stále dookola pokiaľ pred nami nespadne ťažká červená opona.
Zabúdame, že my sme tvorcami tohto sveta, ktorí sme na obraz tvorcu stvorený, stačí sa pozrieť okolo seba, čo vytvorili ľudia toho nevedomí. Strach zo slobody sa stal mechanizmom všedných dní, zábavný park pre ľudí, ktorí nikdy nežili.
Počúvajme preto tých čo sa narodili, tých čo žijú a ožili, tí ukážu nám svetlo krásy a miesto kde naša duša skutočne pramení.
Tieto myšlienky ma napadli po dopozeraní Faunovho Labyrinthu.. (El Laberinto del Fauno, od Guillerma del Tora).. vrelo odporúčam.. jeden z najlepších filmov vôbec :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára