keď raz umriem,
pochovaj ma spolu so stromom.
A vždy keď budeš potrebovať,
namiesto studeného kameňa,
tu nájdeš úkryt pred svetom,
niekoho
o koho sa môžeš oprieť,
kto Ťa pochopí,
kto Ti dá čerstvé ovocie,
keď budeš hladné..
a ja budem
k Tebe prehovárať
šumením listov
a každým dotykom zeme
či kôry.
neexistuje pocit väčšieho naplnenia,
blaženosti zmyslov
všetko je tak, ako má byť
každý kúsok sveta do seba zapadá
múry sa rozpadajú
vnímanie je ostré, jasné
celistvé
miliardy zdanlivých činností
miliardy zdanlivých fraktálov
životov a ciest
sa spojili,
aby zrodili živý sen.
Niet väčšej vďačnosti,
niet väčšej energie,
ktorá by oživila
zabudnutú detskú dôveru v svet,
rozšírila hranice percepcie.
Všetko je tak, ako má byť.
Pokračuj.
Ver.
Napĺňaj.
Zmizne mi zem pod nohami
A keďže už nemám kam utiecť
aspoň duša sa schová
dovnútra
uzavrie sa do svojej točitej schránky
cítim ako uteká
z končekov prstov
ako opúšťa oči
stávam sa
len imitáciou človeka
nesústredeného, hapkajúceho
neschopného spraviť krok
vypovedať akúkoľvek myšlienku
všetko navôkol sa rozpadá
je mi z toho do plaču
zúfalo klopem duši na dvere
ale ona mlčí
až pokiaľ nepominie
zdanlivé nebezpečenstvo
prečkáva
trasúca sa
pred zranením
nepochopením
vyvrhnutím
(zo spoločnosti)
pádmi
niekde v predembryonálnej prázdnote..
ako Thel.
(Keby ma tak niekto objal.)
ohýbajú sa ako časopriestor.
Sme plní radosti, úsmevov
a nežnej extázy
z absolútneho vysilenia
každej jednej bunky.
Milujem tvoj úsmev,
vnútorný oheň,
ktorý bohato postačí
na vytvorenie nového vesmíru
o nás, pre nás a tu
slza šťastia
rodí sa v mojom oku
sme tu a teraz
spoločne
ohýbame priestor
nekonečnú myseľ
ako bohovia.
Telá padajú od vytrženia,
sú na príťaž.
Už sa len zvinúť do kože
a byť vďačný
za každé jedno svetlo v očiach,
najhlbšiu mágiu života.
utopiť myšlienky, spomienky, city
akékoľvek náznaky mysle..
utopiť srdce..
povedať zbohom..
počkať pár okamihov..
so zaliatou tvárou,
možno niečo vypláva na povrch..
odpiť si z pohára,
vypiť ho do dna,
veľakrát po sebe,
s čistou mysľou
vypiť zvyšky
znovuzrodeného tela,
vstrebať bolesť
a ponechať si pár
magických, nadčasových okamihov
a kvapku nádeje.
a tretieho v srdci.
Ich plamene pohlcujú moje myšlienky,
moju triezvosť,
poéziou pretkávajú moje vlasy,
zrak aj sluch.
Nič iné nepočujem,
nič iné nevidím,
len tápem po ich obrysoch,
reálnych aj iluzórnych,
bojujem s nimi,
žijem s nimi,
s nimi a o nich snívam..
mätie ma ale spletitosť ich tiel,
presakuje ma ich vlnenie.
špirály sa zvíjajú..
..ale len po jednej z nich
sa dostanem ku koreňom svojho bytia
a privediem na svet novú starú dušu.
a cítila som jej bôľ,
veľa krvi sa na nej prelialo.
Bola som voda,
hrala som sa s kameňmi a tancovala,
v mojich útrobách plávali ryby.
Bola som list,
dýchala som celým telom,
ťahala som sa za slnkom.
Bola som lúč svetla
a dopadala na list,
ten sa tešil,
bol zaplavený šimravou rozkošou.
Bola som dušou
a bola som všade doma.
takí sme všetci.
Zahanbení a spútaní,
predstavami,
akí by sme mali byť.
Pritom sa všetci
dopĺňame,
poznáme sa..
ako vlny oceánu.
Hmota ma stŕha k tvojmu telu.
Som nahý pútnik
s víziami splynutia,
plazím sa pri zemi,
nekonečne smädná.
Telo je v strehu, napäté.
Neudržím viac ťarchu
svojej fyzičnosti..
chcem byť tvojou súčasťou!
Ochutnať tvoj život,
kúpať sa v tvojej koži
a plávať tam,
kde sa nebo a zem spájajú.
