Zmizne mi zem pod nohami
A keďže už nemám kam utiecť
aspoň duša sa schová
dovnútra
uzavrie sa do svojej točitej schránky
cítim ako uteká
z končekov prstov
ako opúšťa oči
stávam sa
len imitáciou človeka
nesústredeného, hapkajúceho
neschopného spraviť krok
vypovedať akúkoľvek myšlienku
všetko navôkol sa rozpadá
je mi z toho do plaču
zúfalo klopem duši na dvere
ale ona mlčí
až pokiaľ nepominie
zdanlivé nebezpečenstvo
prečkáva
trasúca sa
pred zranením
nepochopením
vyvrhnutím
(zo spoločnosti)
pádmi
niekde v predembryonálnej prázdnote..
ako Thel.
(Keby ma tak niekto objal.)
1 komentár:
Kde je túžba, je aj prianie, a aj vôľa. to všetko je len jedno.
Duša si ty. Nie je možné ju chytiť a zavrieť, lebo je neuchopiteľná, a preto si vždy nájde cestu preč.
Nemôžeš ju hľadať tam kde ju zavrieš, lebo ona je už niekde inde.
A keď ju (seba) niekde dostihneš, tak sa z tohoto nového spojenia stáva akoby nová duša, ktorá je ešte veľmi krehká. A na prahu vonkajšieho sveta váha a má strach.
Bleh, zamotal som sa už asi trocha.
Skrátka túžbou vzniká prianie a potom musí nastúpiť vôľa.
Duša má vôľu, a ty dušu máš, len niekam na chvíľu išla. Akoby bola vytlačená. A teraz je tu znova a treba sa s ňou znova zžiť.
Oj motanica.... :)
Zverejnenie komentára