Prepojenie.

zdanlivo osamelí sa prechádzame životom
ako v pomyslenej krajine

brodíme sa cez rieky
tmavé lesy
umierame na púšťach
obdivujeme záhrady
a ochutnávame plody,
ktoré nám život prináša

stretávame sa na rázcestiach
kráčame spolu
podopierame sa
zdielame poznatky o cestách
a ich nástrahách
o svojich vlastných cestách
- čiastkových víziach krajiny

nechávame sa viesť
rôznymi chodníčkami
a veľakrát sa zdá,
že len tak blúdime
(aspoň si to myslíme,
že to tak je a že to nemá zmysel)

každý krok však len náš je
ako aj každé rozhodnutie
každým krokom zmysel tvoríme
zmysel má každé stretnutie

...

keď nevieš kam
sadni si
nechaj dušu lietať
uvidíš celú krajinu
a prepojenia ciest

fraktál kozmickej siete
nájdeš aj v spleti vlastných neurónov

A pomyslenú krajinu všade navôkol.

Chrám Večnosti.

Som žena
nositeľka života
moje lono je Tvojím útočiskom
Tvojou skrýšou
V mojom srdci nájdeš pochopenie
v mojich očiach nádej
v rukách oporu

Som žena
nositeľka smrti
metafyzických tajomstiev
počiatku a konečnosti
studňa inšpirácie
fontána radosti
balzam na Tvoje rany
zrkadlo Tvojej duše

V splynutí
sme veční.

starší ako klenba hviezd
väčší než celý svet
sme učiteľmi ďalšej generácie
domovom pre nové staré duše

Podaj mi ruku
a budeme chrámom
jeho piliermi
naše srdcia oltárom
ich tlkot rytmom života
náš dych jeho expanziou
naše stony hudbou sfér

Poď.

Odomknime spolu
Bránu života
Bránu večnosti.
(milujme sa)

Dieťa moje,

keď raz umriem,

pochovaj ma spolu so stromom.

A vždy keď budeš potrebovať,

namiesto studeného kameňa,

tu nájdeš úkryt pred svetom,

niekoho

o koho sa môžeš oprieť,

kto Ťa pochopí,

kto Ti dá čerstvé ovocie,

keď budeš hladné..

a ja budem

k Tebe prehovárať

šumením listov

a každým dotykom zeme

či kôry.

Keď sa sen stane skutočnosťou.

Keď sa sen stane skutočnosťou,

neexistuje pocit väčšieho naplnenia,

blaženosti zmyslov

všetko je tak, ako má byť

každý kúsok sveta do seba zapadá

múry sa rozpadajú

vnímanie je ostré, jasné

celistvé

miliardy zdanlivých činností

miliardy zdanlivých fraktálov

životov a ciest

sa spojili,

aby zrodili živý sen.

Niet väčšej vďačnosti,

niet väčšej energie,

ktorá by oživila

zabudnutú detskú dôveru v svet,

rozšírila hranice percepcie.

Všetko je tak, ako má byť.

Pokračuj.

Ver.

Napĺňaj.

Moja duša uteká.

Vždy, keď ma prepadne strach

Zmizne mi zem pod nohami

A keďže už nemám kam utiecť

aspoň duša sa schová

dovnútra

uzavrie sa do svojej točitej schránky

cítim ako uteká

z končekov prstov

ako opúšťa oči

stávam sa

len imitáciou človeka

nesústredeného, hapkajúceho

neschopného spraviť krok

vypovedať akúkoľvek myšlienku

všetko navôkol sa rozpadá

je mi z toho do plaču

zúfalo klopem duši na dvere

ale ona mlčí

až pokiaľ nepominie

zdanlivé nebezpečenstvo

prečkáva

trasúca sa

pred zranením

nepochopením

vyvrhnutím

(zo spoločnosti)

pádmi

niekde v predembryonálnej prázdnote..

ako Thel.

(Keby ma tak niekto objal.)

Ohýbanie

Telo sa ohýba, svaly pracujú,

ohýbajú sa ako časopriestor.

Sme plní radosti, úsmevov

a nežnej extázy

z absolútneho vysilenia

každej jednej bunky.

Milujem tvoj úsmev,

vnútorný oheň,

ktorý bohato postačí

na vytvorenie nového vesmíru

o nás, pre nás a tu

slza šťastia

rodí sa v mojom oku

sme tu a teraz

spoločne

ohýbame priestor

nekonečnú myseľ

ako bohovia.

Telá padajú od vytrženia,

sú na príťaž.

Už sa len zvinúť do kože

a byť vďačný

za každé jedno svetlo v očiach,

najhlbšiu mágiu života.

Zbohom.

Utopiť všetko v pohári vína,

utopiť myšlienky, spomienky, city

akékoľvek náznaky mysle..

utopiť srdce..

povedať zbohom..

počkať pár okamihov..

so zaliatou tvárou,

možno niečo vypláva na povrch..

odpiť si z pohára,

vypiť ho do dna,

veľakrát po sebe,

s čistou mysľou

vypiť zvyšky

znovuzrodeného tela,

vstrebať bolesť

a ponechať si pár

magických, nadčasových okamihov

a kvapku nádeje.

3

Mám dvoch drakov

a tretieho v srdci.

Ich plamene pohlcujú moje myšlienky,

moju triezvosť,

poéziou pretkávajú moje vlasy,

zrak aj sluch.

Nič iné nepočujem,

nič iné nevidím,

len tápem po ich obrysoch,

reálnych aj iluzórnych,

bojujem s nimi,

žijem s nimi,

s nimi a o nich snívam..

mätie ma ale spletitosť ich tiel,

presakuje ma ich vlnenie.

špirály sa zvíjajú..

..ale len po jednej z nich

sa dostanem ku koreňom svojho bytia

a privediem na svet novú starú dušu.

Na Cestách

Bola som zem

a cítila som jej bôľ,

veľa krvi sa na nej prelialo.

Bola som voda,

hrala som sa s kameňmi a tancovala,

v mojich útrobách plávali ryby.

Bola som list,

dýchala som celým telom,

ťahala som sa za slnkom.

Bola som lúč svetla

a dopadala na list,

ten sa tešil,

bol zaplavený šimravou rozkošou.

Bola som dušou

a bola som všade doma.

Vlny

Čudní a zranení,

takí sme všetci.

Zahanbení a spútaní,

predstavami,

akí by sme mali byť.

Pritom sa všetci

dopĺňame,

poznáme sa..

ako vlny oceánu.

Volanie hmoty

Som len človek.

Hmota ma stŕha k tvojmu telu.

Som nahý pútnik

s víziami splynutia,

plazím sa pri zemi,

nekonečne smädná.

Telo je v strehu, napäté.

Neudržím viac ťarchu

svojej fyzičnosti..

chcem byť tvojou súčasťou!

Ochutnať tvoj život,

kúpať sa v tvojej koži

a plávať tam,

kde sa nebo a zem spájajú.

Iduna

In Norse mythology, Iðunn is the goddess associated with apples and youth. Iðunn is attested in the Poetic Edda, compilled in the 13th century from earlier traditional sources, and the Prose Edda, written in the 13th century by Snorri Sturluson. In both sources, she is described as the wife of the skaldic god Bragi, and in the Prose Edda, also as a keeper of apples and granter of eternal youthfulness.



The lyrics of this song are taken from the poem Hrafnagaldr Óðins (Odin's Raven Magic):

"Dvelur í dölum
Dís forvitin
Yggdrasils frá
Aski Hnigin
Álfa ættar
Idunni hétu
Ívalds eldri
Yngsta barna"

I FELL DEEPLY IN LOVE WITH THIS SONG! :)

Brečtan

jedného večera sme si zaplietli
vence z brečtanu do vlasov
a oddali sa noci

šli sa poprechádzať lesom
farebným,voňavým, lúčiacim sa
a cítili sa konečne doma

cesta nás priviedla
na miesto posledného odpočinku
kde sme na zabudnutých hroboch
zapaľovali sviečky

priniesla som si veniec do bytu
a chcela si ho zasadiť
ale uschol.. teraz
mi ho objedá mačka

bez názvu - bez slov

niekedy pociťujem toľko krásy,
až nemám potrebu rozprávať
len mlčky hľadieť do seba
alebo hladiť matku zem,
milovanú osobu,
po voňavej pokožke
a nechať srdce voľne lietať