Najhoršie je na človeku, že veľakrát sa už sám trestá za niečo, čo ešte ani nespravil, smúti za tým, čo ešte ani neodišlo a strávi more času štrukturalizovaním svojho života, presne ako kedysi mechanici, ktorí chceli do detailu vyskladať šktruktúru celého sveta, aby mohli všetko predpovedať a nič ich nemohlo prekvapiť. Tak ale svet, ani život nefunguje. Na živote je krásne to, že je nádherne organický a aj keď má určité stále šktrukturálne paterny, či konštanty a určité zákony, všetko mu to dovoľuje vyvíjať sa chaoticky, inak povedané deterministicko-nedeterministicky. Smer sa môže zmeniť v každom jednom bode určenia. A ten bod zmeny sa veľakrát nedá predvídať, pramení z momentálneho rozhodnutia samotného človeka. Veľa z nás ani nevie, že môže taký bod mať. Keď si ho však stanoví, zistí, že sa veci začnú vyvíjať inými smermi. Začne sa v ňom zrazu prebúdzať život a duch si s radosťou povie, že no konečne.
Istoty, ktoré človek pokladal sa samozrejmé, sa začnú rúcať a človek je konfrontovaný sám so sebou. Nie s tým, čo si o sebe myslel, či nahováral, ale sám so sebou. Lebo sa rozhodol a sám si určil svoj bod, tým pádom fraktál jeho života mení smer. A čím viac sa niekedy človek dostáva do svojho stredu, tým bývajú tieto zmeny radikálnejšie a rýchlejšie. To bol aj dôvod, prečo som si potrebovala pretriediť myšlienky. Našla som v sebe ešte veľmi veľa harabúrd z minulosti, ktoré zbytočne ťažili, veľa vecí a štruktúr v ktorých som žila v minulosti. Znova vyplávali na povrch a ja som potrebovala zistiť, či sa s nimi ešte stotožňujem, alebo nie. Ako som veľa z nich nechala prejsť cez seba, zistila som, že je na čase nechať ich rozplynúť. Poslúžili v mojom živote, aby som sa stala tým, kým som teraz ale dokážem už na ne nahliadať aj z výšky a prídu mi niekedy až komické. Vydala som sa teda za tým, čo moju duša potrebovala. Ľahkosť. Nič neštrukturalizovať a len sa nechať viesť momentálnymi rozhodnutiami o tom, či sa vydám na cestu naľavo, napravo alebo sa rozhodnem predierať húštinou.
Pôvodný plán bol ísť do lesa, ale rozhodla som sa nakoniec pre vinohrady. Všade navôkol bolo nádherne cítiť vôňu vhlkej zeme a letných kvetov. Moje telo občasne pokropoval teplý letný dážď. Stúpajúc vyššie som objavila černičie a vynorila sa mi krásna asociácia z destva, vlastne jedna z mála, ktorá sa mi z detstva s touto časťou Bratislavy spája, ako sme na Žabom Majeri mali záhradu a všade navôkol rástli černice, ktorými sme sa veselo kŕmili. Bola som ešte veľmi malá. Potom si už pamätám len ako som sa kúpala vo farebnom nafukovacom kanoe a ako sme zo zemiakov oberali mandelinky a vymýšľali sme si okolo toho vtipné príbehy. Toľko k černiciam, boli veľmi chutné. Sledujúc okolité porasty mi zrak potom padol na maličký strapček hrozna, ktorý priam ostýchavo z neho vykúkal. Zaliala ma radosť. A vlastne, čo aj iné by som mohla koncom júla v oblasti vinohradov čakať? Len bohužiaľ, som to nikdy predtým nezažila, keďže som väčšinu svojho života strávila ako panelákové, či mestské dieťa. Aj keď som od rána do večera brázdila lužné lesy a poznala všetky všetky mokrade, druhy a mená jašteríc, hadov, žiab a iných tvorov, či rastlín sa tam vyskytujúcich, obyčajné hrozno tam nikdy nebolo. Hrozno som poznala vždy len v sprostredkovanej forme, či už z obchodu alebo neskôr aj v mnohých a bujarých tekutých formách. Nikdy na mňa takto vykúkal ešte nevyzretý malý strapček a spôsobilo mi to naozaj neuveriteľnú radosť. A to som ani netušila na koľko ďalších takýchto krás natrafím ďalším stúpaním na hor, kde sa už rozprestierajú naozajstné vinice.
Idúc cestou necestou som sa zastavila na fasáde, kde sa na viničoch hompáľali už krásne biele trsy hrozna a na ďalšej, na ktorú som zablúdila, nádherné červené trsy. Pri tých som strávila hodnú chvíľu, lebo pohľad na ne ma naozaj prebudil z mojich dovtedajších myšlienok a vychutnávala som si len prítomnosť daného okamžiku a údiv. Ako dokáže byť príroda krásna!
Niektoré trsy už vyzerali aj vyzreto, veľa z nich však sa ešte len vyfarbovalo, všetky však boli pokropené tým nežným teplým dažďom, takže vyzerali nádherne šťavnato. Bol to pohľad ako pre bohov a cítila som obrovskú vďaku prírode za to, že vie poskytnúť tak prekrásne dary. Samozrejme mi zišli na um aj druhotné produkty a vychutnávanie si slniečkom presiaknutého viniča v tekutej forme tiež čičíkalo moju fantáziu :) Nechala som sa unášať touto krásou a blúdila medzi viničom až dokiaľ sme sa navzájom nevyplašili so skrývajúcou sa bažanťou samičkou. Posunula som sa teda vo svojom blúdení ďalej.
Vôňa okolia bola čarovná a dážď mal stále tú istú intenzitu a teplotu, po mojej pravici začalo vykúkať oranžovo zlatisté slnko, mierne zahalené jemným závojom oblakov. Ušúľala som si cigaretu a vychutnávala atmosféru. V tú chvíľu sa vo mne prebrali myšlienky, ktoré som sa chystala pretriediť. Ako roj komárov ma prepadli desiatky otázok, že ako ďalej. Vydýchla som dym a začala schádzať dole kopcom. Čo to len riešim? Prosila som prírodu, či mi nemôže dať nejaký náznak. A dala.
Schádzajúc kamenistou cestou som vyplašila motýľa, malého zlatistého motýľa, ktorý začal poletoval kade tade po ceste. Keď sa ocitol v patričnej diaľke, zišiel mi na um jeden citát, od Salvatora Dalího. „Láska je ako motýľ. Čím viac ho zaženieš, tým viac ti uniká, ale keď ho necháš voľne lietať, sadne na teba, keď to najmenej čakáš.“ Tak som si len tak sadla a pozerala na to, ako motýľ poletuje. Keď som si myslela, že zmizol, vynoril sa mi z poza chrbta a začal mi šibrinkovať pred tvárou. Potom znovu odletel a ako som sa zdvíhala, párkrát na mňa zosadol. Cítila som sa priam poctená. Letel potom vpred, ja som kúsok šla za ním a on sa znovu pristavil a zosadol na mňa. Znova odletel a ja som sa začala kráčať smerom nadol k rázcestiu, pričom ja som sa vydala smerom na pravo, motýľ zosadol na ľavú cestu, mával krídlami a sŕkal vodu zo zeme. To sú presne tie rázcestia. Vedela som ale, že by nemalo zmysel chodiť za motýľom, lebo on je na svojej správnej ceste a je tak šťastný, lebo si žije svoju motýliu pravdu a ja som sa vydala zas tou svojou cestou.
To je aj to najpodstatnejšie na láske. Nechať ju voľne lietať. Nechať každého žiť si svoju pravdu, ísť svojou cestou, aj keď príde rázcestie. Lapať lásku nemá zmysel, lebo takisto ako ten motýľ stratí všetky svoje farby a nakoniec, neschopná už lietať (povznášať), zhynie. Takto aspoň človek vie, že niekde poletuje, prípadne na vás môže znovu zosadnúť ale čo je to najkrajšie, že aj tak vám už podarovala to najvzácnejšie, čo sa len dá, tým, že na vás vôbec zosadla - svoju prítomnosť. A to sú momenty, ktoré sú niekedy viac než život, respektíve v človeku prebudia všetok život, čo sa len dá a posunú ho na ceste, aby mohol zistiť, kým v skutočnosti je.
Dážď stále padal a ja som išla ďalej. Čistejšia a vďačná za to, čím ma život doteraz obdaroval. Za černice, hrozno, motýľov, dážď, vôňu letných kvetov či ďalšieho bažanta, ktorého som postretla cestou domov.
