Zranenie

Čakám na deň, kedy mi srdce prestane krvácať,
kedy sa opäť plne nadýchnem,
pocítim teplo a uvidím opäť farby,
pozriem slnku do očí a dušu moju naplní nežná radosť z bytia.
Dnes mi je priateľom smútok
a nepriateľom čas.

Sny

Pokiaľ v ne úprimne veríš,
splnia sa.

Semiačka myšlienok vždy vyklíčia,
pokiaľ je v nich zárodok Slnka,
ktoré nerobí rozdiely.

Nahota

Čo je nahota?
Ktorý je ten stav, keď je človek naozaj nahý?
Nahé telo, či nahý duch?

Pozeráme sa do očí
(naše duše už dávno vedia)
a sme nahejší než nahí,
obnažení láskou,
ktorá z nás vyzlieka..
Všetko.

Všetko, čo nám nie je vlastné.
Všetko, do čoho sa skrývame,
za čím sa skrývame
a za čím nás naučili skrývať sa.

Niet väčší boj ega.
Niet väčší boj pre konzervu ega,
ktorá sa snaží roky rokúce
držať pod pokrievkou
najkrajšie dary človečenstva.

Úprimné bytie a úprimné dary srdca,
ktoré sú každej bytosti vlastné.

Keď človek odhalí srdce,
je naozaj nahý.

Nahý vo večnosti,
lebo nahota je šat počiatku aj konca.

...

Míľovými krokmi sa blíži k prvopočiatku ten,
kto pochopí,
že sa nemusí hanbiť
za úprimné tiahnutia vlastnej duše.

Spoveď Magdalény (Naveky)

Som poškvrnené počatie

a vínna Magdaléna,
čo roznáša svoju škvrnu
po cudzích plachtách
s nádejou oduchovnenia
tejto fyzickej hmoty,
len občasne sa stanem,
viac hmotou
ako duchom
a prinášam len ťažkosti

zbesilá krv
a divoké srdce,
namiesto posvätenia,
trhajú jemnocitné vlákna
medzi ľudmi
a prsty brnkajú,
na príliš krehké struny,
ktoré sa napätím
a praskaním špirál
zarezávajú do srdca
ako ostrie noža,
jedovaté šípy,
aby naopak,
učili mňa o posvätnosti všetkého,
posvätnosti celku

a otvárajú srdce
ešte väčšej láske,
nech je akokoľvek
nahé a krvavé,
hlavné je,
že cítim ako bije,
kedy bije a kedy bičuje

zmývam zo seba,
kúsky večných škvŕn
trpkými besmi a slzami,
prechádzam ohňom,
aby som mohla
objať zhorený strom
a vdýchnuť mu,
prečistená,
Nový Život
s plodmi bez škvŕn,
aké už zrodí,
len to najčistejšie srdce.

Lebo to je to,
na čom mi v tomto Živote najviac záleží.
Láska je to jediné,
pre čo by som horela a umierala naveky.

Jednoduchý vhľad

Keď niekoho milujete, vidíte také krásy jeho duše, že tie tienisté stránky sú úplne nepodstatné. Pozerať sa na svet očami lásky je totižto nachádzať všade svetlo. Lebo láska je ako svetlo. Láska je oheň, zažnutá svieca, pochodeň Tvorstva. Všetko, čo žije, nosí v sebe jej iskru.

Čokoľvek teda, čo budete milovať, prežiarite. Láskou dopomôžete človeku prekonať jeho vnútornú tmu.

Ak budete milovať seba, bude sa diať to isté. Postupne prežiarite všetky svoje tmavé kúty a hĺbky. Čím viac ich bude, tým bude všetko jasnejšie.

Preto je tak podstatné milovať.
Preto je láska doslova podstatná.

List
Keď na Teba svieti Slnko,
buď ako list stromu
- teš sa každou jednou bunkou,
že v Tebe ožíva Tvoja prirodzená tvorivá sila.

Nevieš, ako sa list stromu teší?

Sleduj ho,
všetky jeho krištáľové odlesky,
keď na neho dopadá slnečný lúč.


Ranná káva
Zamiešaj kávu
a sleduj univerzum.

Hrdličky

Dve hrdličky zvítali sa
pod rastúcim kosákom mesiaca
v košatých tieňoch stromov
medzi budovami kombinátu
polomŕtvi ľudia stoja na zastávke
vnorení do systémových zkľúčení
nemajúc čas na vnímanie úprimného hrdlenia
nemajúc čas na bytie so sebou samým

volanie prapodstaty
je len ďaleké volanie v duši
rovnako neurčité
ako ich úprimné túžby.

Ako na počiatku

Mám chuť si roztrhať hruď hlasom
vyrvať z nej všetky klamstvá
vybrať všetky kamene
všetky tŕne a čiernu smolu

pokľaknúť na kolená
nadýchnuť sa
pozrieť do zrkadla večnosti
a vidieť len čisté srdce.

Nahé.

Také, aké bolo v momente počatia
v momente kedy zaznel jeho prvý tón
stať sa jeho večnou rezonanciou

nechať sa viesť svetom,
v ktorom nie sú hranice
v ktorom prebýva len pravda.

Odhodiť všetko, čo mi nepatrí
čo mi nadiktovala spoločnosť
čo som si nadiktovala sama
precítiť svoje pravé ja

čisté

a jednoducho byť.

Pri Strome

Nechcem nič iné,
len úprimne milovať,
naho a láskyplne
pred Tebou stáť.

S dušou obnaženou
a otvorenými očami
prijať Ťa celou svojou hĺbkou
a precítiť tak výšiny.

Povzniesť sa nad všetko,
nech existuje len láska!
nech nám zo sŕdc vyklíči,
v tej najčistejšej podobe!

..a pri jej žiarivom strome,
milovať sa, naveky.

Zrkadlenie

Prečo vidím v mojich očiach Tvoje?
Oči, v ktorých prebýva krása
nepoškvrnený prales večnosti

životodarný oheň
divoké tvorenie
hĺbka bytia
čistá láska

Stále vidím Tvoje oči..
prepojenie vnútorných svetov,
zrkadlenie Jedného

moje srdce obmýva nekonečný oceán lásky
plávame v ňom ruka v ruke,
naplno odovzdaní prítomnosti..

Na okraji hmloviny..

Pamätám sa na to, ako sa rodí Život. Stála som na okraji hmloviny a videla nekonečne veľa trblietajúcich sa živých svetelných čiastočiek preplývať nežne do čiastočiek hmoty, prachu hviezd. Nádherne tancovali. Nebol to však tanec extatický. Bol to práveže tanec tak láskyplný a jemný - tak prirodzene chaoticko organický - ako keď vidíte ladne padať snehové vločky a vašu dušu naplní absolútny pokoj ..možno pocítite len jemné šimranie v končekoch prstov. Všetko sa vznášalo a ladne preplývalo, vždy však len jedno s jedným, záblesk svetla so zrnkom hmoty. Miriady fertílnych iskričiek sa zábleskovito vnárali do hviezdnej hmly a započínali tak svoju životnú púť. Vnímala som pritom tú nekonečnú radosť bytia a prítomnosť absolútnej lásky, bytia k životu. Okolo tohto miesta zrodu bolo len čisté, potentné nič.