Na okraji hmloviny..

Pamätám sa na to, ako sa rodí Život. Stála som na okraji hmloviny a videla nekonečne veľa trblietajúcich sa živých svetelných čiastočiek preplývať nežne do čiastočiek hmoty, prachu hviezd. Nádherne tancovali. Nebol to však tanec extatický. Bol to práveže tanec tak láskyplný a jemný - tak prirodzene chaoticko organický - ako keď vidíte ladne padať snehové vločky a vašu dušu naplní absolútny pokoj ..možno pocítite len jemné šimranie v končekoch prstov. Všetko sa vznášalo a ladne preplývalo, vždy však len jedno s jedným, záblesk svetla so zrnkom hmoty. Miriady fertílnych iskričiek sa zábleskovito vnárali do hviezdnej hmly a započínali tak svoju životnú púť. Vnímala som pritom tú nekonečnú radosť bytia a prítomnosť absolútnej lásky, bytia k životu. Okolo tohto miesta zrodu bolo len čisté, potentné nič.