Spoveď Magdalény (Naveky)

Som poškvrnené počatie

a vínna Magdaléna,
čo roznáša svoju škvrnu
po cudzích plachtách
s nádejou oduchovnenia
tejto fyzickej hmoty,
len občasne sa stanem,
viac hmotou
ako duchom
a prinášam len ťažkosti

zbesilá krv
a divoké srdce,
namiesto posvätenia,
trhajú jemnocitné vlákna
medzi ľudmi
a prsty brnkajú,
na príliš krehké struny,
ktoré sa napätím
a praskaním špirál
zarezávajú do srdca
ako ostrie noža,
jedovaté šípy,
aby naopak,
učili mňa o posvätnosti všetkého,
posvätnosti celku

a otvárajú srdce
ešte väčšej láske,
nech je akokoľvek
nahé a krvavé,
hlavné je,
že cítim ako bije,
kedy bije a kedy bičuje

zmývam zo seba,
kúsky večných škvŕn
trpkými besmi a slzami,
prechádzam ohňom,
aby som mohla
objať zhorený strom
a vdýchnuť mu,
prečistená,
Nový Život
s plodmi bez škvŕn,
aké už zrodí,
len to najčistejšie srdce.

Lebo to je to,
na čom mi v tomto Živote najviac záleží.
Láska je to jediné,
pre čo by som horela a umierala naveky.